Chcem, aby sa fanúšikovia hokejom bavili

17. 10. 2011 Šport
Chcem, aby sa fanúšikovia hokejom bavili

Unavený po sobotňajšom rannom tréningu, hladný a predsa s úsmevom – taký bol Vlado Kováč, brankár Dukly Trenčín, keď obetoval svoj voľný čas, aby vznikol nasledujúci rozhovor. Prezradil ako sa dostal do súčasného tímu, taktiež nezabudnuteľné hokejové zážitky a aj aký má vzťah k domácim prácam.

Keďže nie si rodák z Trenčína, ako a kedy si prišiel do Dukly?
Do Dukly som prišiel ako prvoročák na strednú školu na športové gymnázium. Bola to vlastne zásluha trénerov čo trénovali deviatu triedu, Boldiša a Valacha, ktorí si ma všimli v zápasoch, keď hrali proti Topoľčanom. Tak som sa sem dostal a som im za to vďačný.

Aj si zbieral kartičky hokejistov keď si bol malý chlapec?
Samozrejme. Vtedy to boli tie balíčky a bolo jedno čo sa v nich ukrývalo. Hlavné, že som mal nejakého gólmana a bolo mi jedno akého. Už vtedy som chcel byť brankárom. Keď sa dalo, vymenil som hráča za gólmana.

Prečo teda brankár? Nie je lepšie góly dávať ako dostávať?
Ja neviem. Raz to tak na mňa prišlo a zapáčilo sa mi to. Pozeral som zápas MS vo Viedni v roku 1996, Česko – Kanada, a veľmi sa mi vtedy páčilo ako tam tí gólmani chytali.

Lepšie sa Ti chytá ak súper vyšle menej alebo viac striel na bránu počas zápasu?
Ako každý brankár povie – viac striel. Byť viac v ohni. Samozrejme, je to podmienené tým, aké sú to strely. Je rozdiel medzi strelami a tutovými šancami.

Ktorý zápas počas Tvojej kariéry Ti najviac utkvel v pamäti?
Tých zápasov je viac. Pamätám si na všetky playoff-ové. Či už rozhodujúce s Martinom v  štvrťfinálovej sérií, keď som naskočil za stavu 3:0, alebo minuloročná otočená séria z 3:0 so Slovanom. Ale aj playoff-ové juniorské, keď sme mávali úspešné sezóny a bývali sme každý rok majstri. Tie zápasy pamätám ešte doteraz. A taktiež aj  reprezentačné zápasy keď sme boli na majstrovstvách. V osemnástke, keď sa nám podarilo postúpiť do štvrťfinále a prekvapiť, alebo o záchranu v dvadsiatke s Nórmi, kde sme museli vyhrať. Prehrávali sme a išli trestné strieľania a ten kameň zo srdca napokon padol keď sme vyhrali a zachránili Slovensko. Je to dobrý pocit keď sa to podarí. Predsa len, reprezentácia je reprezentácia.

Máš nejaký rituál pred zápasom?
Každý má nejaký a aj ja som poverčivý. Ale rituál? Maximálne tak preskočenie bránkoviska ľavou nohou. Pobúcham si tyčky, ale to má väčšina gólmanov.

Ktorú zahraničnú súťaž by si chcel vyskúšať?
Dá sa povedať, že ma lákajú všetky európske. Je mi jedno ktorá. Bolo by perfektné keby sa to podarilo.

Ktorý z hráčov Dukly vie najviac vyburcovať atmosféru v kabíne?
Najviac to dokáže asi Maťo Chovan. Tiež Ondro Mikula, ale on to skôr tak pozitívnejšie naladí, že sa aspoň dobre zasmejeme. Ale dokážu sa pridať všetci.

Aká hudba sa tam počúva?
Od hip – hopu, cez Tiesta, Horkýže Slíže... Taký mix, dá sa povedať.

A čo obľúbená farba a jedlo?
Modrá farba, jednoznačne. Páčia sa mi aj ostatné farby ako napríklad biela, ale modrá je u mňa top. Okrem tohto svetru mám teraz všetko modré. (smiech)
A jedlo? U mňa vyhrávajú bryndzové halušky a chleba – ten by som jedol keď je čerstvý stále. Polovicu zjem sám úplne bez problémov. Mám rád aj syr s hranolkami a tiež kuracinka musí byť.

Čo teda nemáš rád?
Toho je veľa. Napríklad kedysi som bravčové mäso jedával, ale teraz ak máme v kabíne prasiatko, tak už mám k tomu istý odpor. Možno je to tými zabíjačkami u babky, že už sa mi to sprotivilo. (smiech) Nerobí mi problém ho ochutnať, ale z jedálnička by som ho už dal preč. Alebo čo ľudí prekvapí – aj taká hus. Všetci ju milujú. Lokše sú vynikajúce, aj pečienka – to by som si dal, ale to ostatné mäso, to nie.

Ako zručný si v domácich prácach? Si typ domáceho kutila?
Upratať si dokážem, ale to sa mi musí chcieť – čiže málokedy. Priznám sa, som bordelár. A kým sa fakt nenajedujem, že: Vlado, už si uprac!, tak to dovtedy neurobím. Ale na druhej strane, keď si upracem, tak mám z toho veľmi dobrý pocit. Ak sa do toho pustím, tak už sa to snažím upratať tip – top. Keď už, tak naozaj poriadne!
A varenie? Som síce stále na intráku, ale nejako si nevarím. Ale základy ako halušky, syr s hranolkami, praženica – také jednoduché sa dá. Neumriem od hladu – veď to vyrieši aj reštika. (smiech) Doma by som si vedel ukuchtiť. Keby sa mi chcelo, samozrejme. (smiech)

Kto je podľa Teba najväčšia osobnosť v extralige po Jankovi Pardavom?
(smiech) Janko Pardavý! Ale po ňom? Podľa mňa je veľa takých hráčov v lige. Či už Žigo Pálffy alebo Miro Šatan – to sú megahviezdy. Dá sa povedať, že Žigo dokáže aj sám robiť výsledky, tiež dokáže sám potiahnuť tím tam, kde by bez neho nebol. Takže momentálne si myslím, že tá naj hviezda v lige je práve on.

Kto Ti pripravuje choreografiu Tvojich tanečkov po víťazných zápasoch?
Nikto mi ju nepripravuje, to je tak vo mne. Ja som vždy sníval, že sa najskôr  stanem gólmanom, potom sa presadím v A-tíme a že sa budem s ľuďmi baviť – po víťazstvách tá eufória, túžba niečo spraviť, niečo spontánne. A vlastne po zápase s Martinom to už do mňa vošlo, uvoľnil som sa a tanečky boli na svete.

Takže to bola improvizácia?
Určite áno. Ten taneček je doteraz taký... Všetci vedia aký je, ale dá sa povedať, že je to skackanie na ľade. Potom sa k tomu nabalili veci ako napríklad roztlieskavanie rukami. Všetko je vlastne show pre ľudí.

Čo by si chcel odkázať fanúšikom Dukly Trenčín?
Aby sa bavili hokejom. Keď prídu na hokej, tak to nebrali že „darí sa – nedarí sa“. Nech sa neprídu iba vynervačiť s tým, že si chcú odbremeniť situáciu vo svojich životoch, lebo niekedy mi to tak príde. Nech prídu, zakričia si, zatlieskajú, nech sa bavia celý zápas; bavia na tých momentoch. Treba sa spontánne zabávať a takto nám to pôjde spolu lepšie.

Vladovi ďakujeme za ochotu obetovať svoj čas pre tento rozhovor a prajeme veľa úspechov nielen v práve prebiehajúcej sezóne, ale i v tých nasledujúcich.

Diskusia k článku